Dovolila som si vložiť sem článok ktorý o našom stretku napísala jedna z účastníčok,,mamička Alinka 
Začalo to asi približne pred dvoma rokmi, keď sme sa začali na nemenovanom fóre stretávať ako maminky budúcich decembrových bábätiek a začali sme sa deliť o svoje rady, zážitky, starosti a milé príbehy. Postupne nás stále viac a viac pribúdalo a zároveň sa nám zväčšovali naše brušká, v ktorých rástli naše pokladíky. Od novembra do januára sa nám postupne všetky uzlíčky narodili a začali sme si vymieňať skúsenosti s ich výchovou, opaterou a iné radosti a starosti, ktoré nás pritom postretali.
Stala sa z nás perfektná zostava a raz-začas sme sa niektoré aj stretli na malých posedeniach pri kávičke a pri kočikovaní detičiek. Nikdy sa nám to nepodarilo vo väčšom množstve, pretože sme porozliezané po všetkých kútoch Slovenska. No a konečne začiatkom tohto roka sme sa zhodli, že už by sme sa mohli konečne stretnúť vo väčšom počte na nejakej chate alebo hoteli aj s našimi malými detičkami, ich súrodencami a našimi manželmi. No a tak začali sme hľadať vhodné miesto na ubytovanie pre nás. Bolo to ťažké, lebo na Slovensku je ich dosť, ale keďže sme napočítali až 22 rodín, ktoré sme pôvodne chceli niekde na stretnutie ísť, bolo obtiažne zohnať taký hotel alebo penzión a ešte k tomu aj cenovo prístupný. No a nakoniec sa nám podarilo nájsť v Oravskej Lesnej jeden penzión, ktorý je dokonca aj priateľský deťom.
Slovo dalo slovo a v marci sme si teda penzión zarezervovali a už sme museli len čakať do júna, kedy sme si naplánovali termín stretnutia. Postupne sa počet rodín zredukoval na 16, ale aj tak to malo byť velikánske stretnutia, jedno z tých najväčších svojho druhu, ktorý zažilo internetové fórum. Dokonca sme pre svoje detičky dali vyrobiť tričká s názvom našej skupiny a každé dieťatko malo na chrbte tiež svoje meno.
A prišiel náš víkend a všetci sme sa nedočkavo deň vopred rozlúčili na fórume s tým, že sa na druhý deň stretneme osobne na mieste. Bolo to veľmi milé, ako sme postupne prichádzali a spoznávali sa na základe svojich fotografií, ktoré sme zverejňovali na webe. Chlapi pôsobili možno trošku rozpačite, nevedeli, ako sa majú tváriť, ale postupne sa ľady prelomili a našli aj oni spoločnú reč.
Prvý deň bolo počasie veľmi zlé, pršalo, fúkal nepríjemný vietor a tak sme ani dlho von nepobudli, akurát sme stihli pozrieť na akciu, ktorá sa volala Veterán rallye 500km slovenských a pokochali sme sa pohľadom na historických vozidlách. Večer už ale patril nám a mohli sme sa nerušene bez prítomnosti detí, ktoré spinkali po náročnom dni vo svojich izbách, konečne porozprávať. Aj naši muži sa spriatelili a niekedy nás priam prekrikovali svojimi hlasmi a museli sme ich mierne napomínať, že sme tu aj my.
Na druhý deň sa počasie trošku umúdrilo a detičky sme mohli vziať konečne von a ukázať im nádhernú prírodu. Keďže cez Oravskú Lesnú vedie Oravská lesná železnica a nenechali sme si ujsť príležitosť previesť deti na historickom vláčiku. Deťom sa to veľmi páčilo a vo vláčiku robili milú atmosféru.
Popoludní sme si väčšinou robili individuálny program, ale podarilo sa nám stretnúť v areáli základnej školy, kde mali veľké ihrisko s preliezačkami pre deti a tam sa deti vybláznili dosýtosti. Podvečer sme si zorganizovali grilovanie v priestoroch pred penziónom a aj keď bolo chladnejšie počasie, grilovačka sa nám vydarila. Chlapi zostali sedieť von na lavičkách a my ženy sme sa presunuli dovnútra, kde jedna mamina pripravila program, ktorý mal za úlohu zistiť, ako sa poznáme a čo si o sebe myslíme, že v sebe skrývame. Bolo to veľmi milé, zábavné a zažili sme pritom veľa smiechu. Až nám bolo nadránom ľúto, že sa náš pobyt chýli ku koncu. Ráno sme si museli všetko pobaliť, spravili sme si posledných pár spoločných záberov a potom sme sa všetci pobrali svojim smerom domov.
Ešte sme sa nestihli ani doma poriadne vybaliť a motor auta vychladnúť, už sme sa ohlasovali na fórume, že sme dobre došli domov. Dlho do noci sme rozoberali svoje zážitky a tie, ktoré sa stretnutia nemohli zúčastniť, nám tíško závideli. Naši muži tiež konečne zistili, prečo toľko vysedávame za počítačmi a vôbec sa nám nečudujú, pretože sme skvelá partia a dúfame, že nám toto priateľstvo vydrží čo najdlhšie. A nezabudli sme si sľúbiť, že sa znovu stretneme v ešte väčšom počte.
